Ako som sa dostal k planétam

Niektorí ľudia sa ma zvyknú spýtať, ako som sa dostal k planétam. Skúsim to teda opísať, možno to niekoho inšpiruje, možno sa niektorí usmejete, každý ako si praje 🙂

Písal sa rok 1989. Po ceste fičí auto, po ľavej strane nádherný západ Slnka, po pravej strane obrysy neďalekých kopcov a v horizonte pred autom prvé večerné svetlá čoraz bližšieho mesta, ešte stále zaplaveného načervenalou večernou oblohou v pozadí.

Nie, neopisujem scenériu žiadneho mesta v Kalifornii. Ani jazdu legendárnym Mustangom. Opisujem realitu, ktorá sa v mojom živote stala viackrát. V strede Európy, na Slovensku (aj keď vtedy vlastne ešte v Československu), v mojom detstve, za ktoré som mojim rodičom veľmi vďačný. Tými kopcami bol vrch Vápnik (Levičanmi prezývaný “Šiklóš”) a jeho okolitá pahorkatina pokrytá levickými vinohradmi. A tým autom bol rozzúrený Trabant 601 mojich rodičov, na zadnom sedadle ktorého, som pri pravom okienku sedel ja, vtedy ešte ani nie 8 ročný zvedavý chlapec. Pred nami sa rysovali obrysy mesta Levice, mesta môjho detstva a mesta, kde sa začal písať môj životný príbeh zaplnený vesmírom a planétami. Aj keď na začiatku to možno ani nikto netušil.

Áno, akoby sa to stalo len včera, pamätám si môj pohľad na čoraz tmavšiu oblohu, ktorú som z nášho Trabanta videl na pravej strane. Nebola však úplne tmavá, bolo na nej vidieť prvé hviezdy. Jedna však svietila až príliš, nerozumel som tomu ešte prečo, ale fascinovalo ma to. Vedel som, že tie hviezdy sú ďaleko, veľmi ďaleko a že možno aj tam niekde je nejaká planéta, kde sa práve možno mojím smerom na mňa niekto pozerá. Neskôr, asi tak o dva roky, som sa z jednej z mojich najobľúbenejších kníh (Encyklopédia astronómie, vydavateľstvo Obzor) dozvedel, že tou hviezdou, ktorú tak často pri návrate z našej “chalupy” domov do Levíc na oblohe vidím, je vlastne planéta. Obria planéta menom Jupiter.

V tomto období som v spomínanej knihe narazil na fotografiu povrchu Marsu, ktorú urobila sonda Viking a toto zmenilo môj život. Oči malého chlapca zostali prilepené na scenériu sveta mimo našej vlastnej planéty a bolo rozhodnuté. Moja cesta k planétam nebola a ani teraz nie je jednoduchá, ale tak to má zrejme každý poctivý človek, takže to beriem ako fakt. Svet na Zemi sa mení čoraz k “divnejšiemu”, ale tichý svet planét zostáva zatiaľ človekom nezničený. Ktovie dokedy.

Nevhodný a iná optika na strednej

Pokiaľ tieto riadky číta niekto, koho vesmír zaujíma a popri tom robí vlastne úplne inú robotu, prípadne študuje nesúvisiaci odbor, tak mu radím jedno – je to okej. Nebojte, ja som k planétam nemal v žiadnom prípade cestu priamu. Dokonca na základnej škole v Leviciach ma moja triedna učiteľka vtedy zhodnotila ako “nevhodného” kandidáta na prijímačky na gymnázium, čo dokonca povedala aj mojej mame. Napriek tomu som sa na to gymnázium vtedy dostal. Bez tlačenky, či ako sa to nazýva. Ani na gymnáziu som nepatril medzi študentov, ktorí by boli nejak excelovali, vlastne podľa niektorých vyučujúcich. Dokonca pani učiteľka fyziky (naozaj nie pani profesorka, pretože učitelia na stredných školách by oslovenie “profesor” podľa mňa používať nemali, keďže v realite profesormi nie sú) na Gymnáziu v Leviciach ma vtedy pred celou triedou ohundrala ako “Kozár ty nič nevieš, za “päť”, namiesto toho, aby mi danú vec vysvetlila, keďže videla že mi učivo nie je úplne jasné. Áno, všetci sa mi smiali, čo už. Nepatril som medzi prominentov, ktorí excelovali, čomu som ja vtedy nejak nerozumel. Po prestávkach som sa drvil učivo a ani to nestačilo. Teraz už rozumiem prečo, nebojte. Napriek tomu som v tom čase doma sám zhotovil svoj prvý astronomický ďalekohľad. Čo už, pani “profesorka fyziky” ma zrejme videla nejakou inou “optikou” 🙂

1999 a “bye bye” Levice

Z Levíc som odišiel v roku 1999 a odtvedy môj život nabral iný kurz, akoby sa začal riadiť iným algoritmom. V Košiciach. Môj život zaplnilo lietanie a letectvo a nie hneď vesmír. Sedával som na prednáškach presne tam kde kedysi páni kozmonauti Remek a neskôr Bella a učil som sa navigáciu, meteorológiu, aerodynamiku a ostatné predmety v oblasti lietania. Len nie čisto astronómiu a astronautiku. Vesmír a astronómia mi chýbali. Všetka tá teória, ktorú som zrazu absorboval z tak trochu iného odboru, mi neskôor zaplnila mozaiku dôležitých informácií, bez ktorých by som sa v mojom hlavnom zameraní – v kozmických sondách – orientoval trochu ťažšie. Netrvalo to dlho a po prvých mesiacoch štúdia na výške som pochopil, že asi 80% vecí zo strednej školy bolo zbytočných. Okrem niektorých, samozrejme. Najdôležitejšia bola pre mňa angličtina, za základy ktorej som veľmi vďačný mojej učiteľke angličtiny – pani Mgr. Izabele Branickej, ktorá mi bola ešte na Gymnáziu v Leviciach triednou. Veľmi si cením jej trpezlivosť a prístup. Angličtina v spojení s lietaním a navigáciou mi v ďalšom období môjho života otvorili cestu k vesmíru a k planétam. Všetko ostatné však nasledovalo v Košiciach na výške a to vďaka jednému z učiteľov na našej katedre, ktorý si ma vtedy zobral pod krídla a stal sa mojím školiteľom v oblasti satelitnej navigácie a jej aplikácie v rôznych extrémnych podmienkach v rámci študentskej vedeckej a odbornej činnosti. Vtedy som v podstate začal odbáčať od lietania a naplno som sa začal venovať kozmickým technológiám. Písal sa rok 2000.

Už len s úsmevom a bez stresu

Takže chlapec, ktorého “zašliapla” pani fyzikárka v bielom plášti na gymnáziu, bývalý stredoškolský študent, ktorého matikárka na gymnáziu považovala za toho “slabšieho” a chlapec, ktorého triedna ešte na základnej škole nad ním tak trochu krútila nosom, zrazu našiel cestu k zákutiam fyziky, s využitím matematiky, diferenciálnych výpočtov, matíc a aplikovanej planetárnej vedy. K prevádzke satelitov, k výskumu využitia satelitnej navigácie v extrémnych podmienkach nielen pri pristávaní lietadiel v hornatom teréne v amerických horských masívoch, ale aj k štúdiu a výskumu zodpovedajúcich planetárnych podmienok, emitovaných častíc Slnkom a ich interakcie v ionosfére a následným vplyvom na navigačnú výkonnosť a podobne. A bol som vo vesmíre. Tak trochu ako jeden z mojich osobných vzorov – M.R.Štefánik, aj on mal vesmír veľmi poprepletaný s lietaním – asi tak nejak sa to doplietlo v tej dobe aj mne.

Bola to celkom sranda

Smejem sa, keď si spomeniem, ako som ešte ako prvák v roku 1999 sedel v prednáškovej sále na výške, bol som na fyzike. Prednášajúci docent písal na obrovskú tabuľu komplikované vzorce a druhou rukou ich stíhal stierať špongiou. Wtf. Popri tom tie vzorce vysvetľoval. Ja som si to len-tak-tak stíhal zapisovať, niektorí spali, veď to možno poznáte. Ale ako som si to zapisoval, nejak mi tie vzorce začali vtedy dávať zmysel. Pochopil som ich. Pretože všetok ten zbytočný balast okolo toho tam nebol, aj ten strach z trápneho “vyvolania k tabuli” (ako kedysi na gymnáziu) tam nebol, proste som sa mohol plne sústrediť na tie vzorce. A išlo to. Teraz tie vzorce používam ja. Neskôr, už po výške, počas mojej kariéry v planetárnom výskume, som kopec vecí tak trochu “pozabúdal”. Nie, nebojte, nemyslím to tak, že som zrazu všetko zabudol. Pristupujem však k matematike a k matematickým modelom vo fyzike a planetárnej vede viac s “americkým” prístupom, ktorý sa v európe akosi nenosí: Nie je dôležité všetko si pamätať a vedieť to naspamäť. Dôležité je vedieť to v prípade potreby okamžite nájsť, veď zdrojov je v súčasnej dobe neúrekom. A k výpočtom máme počítače. Žiaden stres, život beží a nepočká, nemá zmysel sa stresovať a drviť s niečím, čo môže celý dobrý pocit akurát tak pokaziť.

Už v mojej kapuste

Moje najdôležitejšie kroky v mojom planetárnom výskume nastali neskôr, keď som obhajoval moju dizertačnú prácu a dokončoval môj doktorát. Obrovská vďaka patrí za toto obdobie hlavne mojim dvom školiteľom a vedúcim na LF TUKE – Dr. Stanislavovi Ďurčovi a pánovi Prof. Františkovi Adamčíkovi. Práca na výskume konceptu satelitného navigačného systému pre planétu Mars moje meno vtedy vystrelila do sveta. Spolupráca s ESA a najmä s NASA, s využitím živých dát priamo z kozmických sond na povrchu Marsu priamo v simuláciách a výpočtoch môjho projektu získali pozitívny ohlas a reakcie z celého sveta, z USA, Austrálie, Kanady, samozrejme doma z EU a podobne. Môj projekt bol dokonca zahrnutý v prezentácii pre Európsku komisiu v Bruseli v rámci budúcich aplikácií satelitnej navigácie pre výskum Marsu. Teraz pracujem na re-aplikácii podobného konceptu na podmienky Mesiaca, ktorý možno využije neskôr samotná NASA, v rámci sub-technológií pre trvalé misie k Mesiacu v obnovenom lunárnom programe Artemis. Je to výzva, ale priznám sa, viem ako na to, detaily mám už viacmenej skoncipované. Neexistuje “nedá sa”, pôjde to.

California

Život je nevyspytateľný nie len v negatívnom svetle, ale najmä v pozitívnom. Netreba sa dať odradiť, hlavne hlavu hore. Ja som si ako dieťa až tak neveril. Aj na gymnáziu ma poniektorí hneď “zrušili ako žiadosť na byt”. A vidíte, nakoniec sa v mojom živote vyskytol kalifornský Caltech, kde som moje post-doktorandské štúdium zavŕšil získaním diplomu z planetárnej vedy – planét Slnečnej sústavy.

Znovu Levice?

Práve teraz píšem tieto riadky mimo Slovenska. Moje osobné plány sú Slovensku naklonené, aj keď sa možno niektorí zľaknú – veď predsa politika doma na Slovensku – a klasické reči “treba zdrhnúť a posledný nech zhasne svetlo” a podobne. Nie, ja si to nemyslím, blbci existujú všade. A keď by mal niekto “pakovať”, tak prečo tí normálni, no nie? Takže zrejme sa mojím domovom stanú znovu Levice, po 25 rokoch. Mesto, ktorého obrysy v diaľke pri západe slnka sa určite nezmenili. Ešte ma však čaká nejaké to obdobie mimo Slovenska, NASA a podobne. Znie to ako scifi, ja viem, aj mne sa to kedysi dávno tak zdalo. Planéty a ich štúdium, výskum Marsu a prácu na lunárnom programe človek dokáže robiť aj z domu, aj keď občas nejaké to cestovanie určite príde. Uvidíme ako všetko pôjde, ale tie západy slnka z Levíc, tie si pamätám ako naozaj unikátne. Veď niekedy sa v tých Leviciach zastavte, čo vy na to?

~Jozef